zubiská strachu
Zakýve sa nám zem pod nohami
strach na dušu nám siahne
driape
obavy ... práve ukážu nám svoje zuby
krúžia … privolajú aj tie dávne … pradávne
chuť máme toho desu sa striasť
hľadáme kam to všetko dáme
na koho zvalíme … vinu hodíme
či na seba
či na druha
či priateľa
deti
rodinu
ľudí
anjela
i samotného Boha
pak vidíme ... ak krôčik odstúpime
voľba na tebe je človek
snažiť sa budeš i naďalej?
prídeš k tomu … predsa len môžeš ty sám
čo to uvidieť, spoznať, odhaliť
pochopiť … porobiť
a či stále máš ešte chuť veľkú
nechať sa strachom ovládať a pod jeho vládou konať
triasť sa a hádzať dookola i na seba
vinu … obeť … obeť … vinu
tu končím slovami básne
a napíšem priatelia milí
áno ... sme ľudia a občas sa pýtam ... koľko toho strachu a desu tu na zemi žijeme
koľko toho ešte znesieme
koľko toho duša naša vydrží
či naše srdce zamrazí?
a stále utekať budeme … ale kam?
Či vedomými viacej sa stávame
a poznáme
kudy kam
PS: nestačia vysvetlenia ... takto to máme, zažiť máme ... že, si to zaslúžime, máme prijať
to málo je pre človeka tak ...
keď zmysel toho všetkého chce poznať
bordel okolo seba nehádzať … ale premieňať
tvoriť
myslíte, že na to máme?
Pak potom nehľadajme vinníka či obeť
otvorené dvere majme
čujme, viďme, žime, cíťme
proste buďme
tam kde práve sme
odvahu k tomu majme
zdravím vás ľudia, človek, priatelia
aaaa napísať som chcela ni cez báseň inak :-) ... ale takto mi to čo žijem prichádza
tak dobre, v tejto forme vám to píšem a rozprávam ďalej :-)